Aj v Žiline žijú výnimoční ľudia
Dnes už takmer 95‑ročný Zolo Rafa si na mladosť i ľudí, ktorí sú s ňou spojení, spomína len v dobrom. Jeho pamäť, napriek veku, funguje ako stroj. Žiadny Alzheimer, nijaké zabúdanie, ostro a verne si spomína na detstvo, vojnu, rodinu, no najmä na svoju celoživotnú lásku – prácu kaderníka. Ale poďme poporiadku.
Zolino sa narodil v Budapešti, kde jeho mama vtedy slúžila, ale vyrastal u babky v Krompachoch. Vtedy bola na východe taká bieda, že ľudia nemali za čo pochovávať svojich blízkych. Keď zúrila epidémia týfusu, neraz išiel s vozom a truhlou s nebožtíkom len kňaz a Zolo ako miništrant. „Boli to strašné časy – nebolo chleba, roboty, nebolo ničoho. Len bieda,“ hovorí. Aj v tej biede našiel Zolo kusisko šťastia – skromnú, pracovitú a milujúcu manželku Alžbetu Grančičovú, ktorú si doviedol až z Jura pri Bratislave. Mal s ňou štyri deti – najstaršiu Máriu, Štefana, Katku a najmladšieho Zoltána. Dnes má okrem vlastných detí sedem vnukov a deväť pravnukov.
”
„Mne v živote pomáhala Panna Mária a najmenej dva razy mi zachránila život.“
„Mne v živote pomáhala Panna Mária a najmenej dva razy mi zachránila život. Na konci vojny, keď som slúžil v slovenskej armáde a v ružomberskej nemocnici som asistoval doktorom pri operáciách, ma chytili ruskí vojaci a zaradili ma do transportu odvedencov, vraj budovať Sovietsky zväz rozbitý vojnou. Šikovali nás smerom na Poľsko, ale bolo ich na stráženie málo. Tak som skočil do húštiny a kým to vojak zbadal, už som bol za horami – za dolami. Keby som nezdupkal, ktovie, či by som sa vrátil. Druhýkrát mi zachránila život v Gaderskej doline. Šiel som po chodníku, keď sa zrazu vynorila tri kroky predo mnou ryčiaca medvedica s mladými. Pozrela na mňa, ešte raz zarevala, postavila sa na zadné laby, ale nechala ma na pokoji,“ rozpráva Zolo.
Zolo Rafa bol v druhej polovici minulého storočia určite najznámejším, najuznávanejším a najvyhľadávanejším kaderníkom Československa. Dobre ho poznali nielen doma, ale prakticky vo všetkých metropolách strednej Európy – Varšave, Budapešti, Viedni, Belehrade a inde. Buď súťažil – teda česal a zväčša aj vyhrával prestížne medzinárodné súťaže, alebo predsedal hodnotiacim porotám, v ktorých boli najväčšie kapacity vtedajšej kaderníckej pospolitosti Európy. Ženské účesy – to boli umelecké diela a najviac krásavíc vtedy chodilo po Žiline. Aj dnes žijú v našom meste starenky, ktorým v časoch ich mladosti zdobil hlavy v kaderníctve Pod farou Zolo Rafa. -MIV-, foto: archív Zoltána Rafu
