Mnohí žijeme svoj život v mieri, pokoji a aj dostatku. Tí, ktorí sa o to pričinili najviac, teda naši rodičia a prarodičia, také šťastie ako my nemali. Nemali ani mier, mnohí prežili kruté vojnové roky, prevažná väčšina z nich o dostatku stravy, bývania, ošatenia či nebodaj zábavy mohla len snívať. Napriek tomu práve našim rodičom s postriebrenou hlavou vďačíme za to, že žijeme lepšie ako žili oni. Na celom Slovensku sú dvojgeneračné domy postavené z mozoľov našich predkov. Žiaľ, v mnohých ostali už len sklamaní starkí, ktorých opustili nielen ich deti, ale aj vnúčence a ostala im len samota, choroby a modlitby, aby ich najbližší našli cestu k nim, kým ešte žijú, kým im pamäť slúži, kým načisto nezavrú oči a kým ich neuložia do matky zeme na večný odpočinok.
Naši starkí poväčšine nehladujú, žijú skromne; ale mnohí aj živoria, veď štát za to, že mu celý život odvádzali peniaze, aby sa o nich v starobe postaral, sa na mnohých vykašľal. Naše starenky i starčekov najviac trápi samota. Nemajú s kým slovo prehodiť, život im nedožičil pohladiť po vláskoch vnúčence, nemajú sa komu vyžalovať, keď ich bolí srdce i duša. Nikto o nich nestojí, stali sa na samote, na lazoch, kde ostali sami ako prst, nepotrebnou relikviou. Ak aj myseľ ešte slúži, telo už nevládze obriadiť ani statok, ani hydinu, ani záhradu. Lepšie na tom nie sú ani tí, čo bývajú v meste. Štyri steny sú ako žalár a starý človek v malom byte zavadzia.
”
Práve našim rodičom vďačíme za to, že žijeme lepšie ako žili oni.
Každý má právo dôstojne žiť a aj dôstojne z tohto sveta odísť. Umierať by sme mali doma, obklopení blízkymi, naša ruka by mala aj v hodine smrti našej spočívať v ruke blízkej osoby, najlepšie syna či dcéry. Láska by mala sprevádzať každého z nás na poslednej ceste života. Je veľký rozdiel, či rodičov odprevádzajú žičliví a ich srdcu blízki ľudia, rodina, alebo či človek zomiera v studenej nehostinnej komore sám. Jedni odchádzajú s úsmevom na perách, druhí hladní, smädní, s bôľom v srdci aj v tvári.
Mnohým z nás stvrdlo srdce tak, že zavrhli aj krv svojej krvi – rodičov a prarodičov. Netrápi ich, ako žijú, ako stískajú centíky mizernej penzie a namiesto desať dekov lacnej salámy si kúpia len päť. A rožtek len jeden. Ostatok treba na lieky, veď na človeka sa lepia všetky choroby naraz a medikamenty sú také drahé… Ísť dožiť do domova dôchodcov nevydá, penzie sú almužnou a nepomôžu ani deti.
Mali by sme sa podeliť s našimi rodičmi a prarodičmi nielen o peniaze, ale najmä o lásku. Kým sú tu. Nemárnime čas. Aby sme potom nad hrobom blízkych nemuseli recitovať – mamička, otecko, prepáčte, boli ste najlepší rodičia na svete, ale prišiel som na to neskoro.
Mgr. Branislav Delinčák,
poslanec MsZ v Žiline
Článok bol publikovaný v Žilinskom Kuriéri č. 10 - 11/2017.
