Žilinský Kuriér 1/2017
Každý človek je vďačný za milé slovo, láskavý úsmev, pohladenie a pochopenie. Kto z nás netúži po prejave úcty a uznania? Takých ľudí medzi nami niet. Priznám sa, že decembrový stĺpček v Kuriérovi som písal vo veľkej pokore pred čitateľmi. Mal som pred očami deti, ženy, ale aj všetkých rodičov a prarodičov, teda nielen mojich. Od srdca som im vzdal hold a apeloval som na nich, aby nezabúdali na svoje ratolesti, ani na svojich rodičov, pretože ako sa postarajú o svojich otcov a mamy, tak sa postarajú o nich aj ich deti. Ako si ustelú, tak budú spať.
Odozva na moje slová bola neskutočne krásna. Citujem pani Valériu Tučekovú, ktorá nám napísala: „Chcem sa Vám poďakovať za dojímavý úvodník uvedený v poslednom čísle Žilinského Kuriéra. Mám 70 rokov a poplakala som si. Verím, že zatrasie aj kamenným srdcom. Noviny som prečítala celé, sú v nich vynikajúce články. Upozornila som na ne aj svojich mladých. Prajem Vám veľa úspechov v ďalšej práci a teším sa na ďalšie číslo. Všetky Vaše príspevky uverejnené aj v Žilinskom večerníku sú na vysokej úrovni a rada ich čítam. Úprimná vďaka za ne…“
„Listonoš“ priniesol aj pozdrav od pani Mgr. Boženy Šelestiakovej z Lietavskej Lúčky. Citujem z neho: „Vďaka za číslo 4 Kuriéra, za Váš láskavý vzťah k starým ľuďom. Spokojné a s láskou prežité vianočné sviatky, veľa šťastia a zdravia v novom roku prajem nielen ja, ale pripája sa aj moja sestra Milka Čerňanová z Bytčice a Ľuda Chovancová z Turia. Máte skvelé srdce i výborné pero, len tak ďalej.“
Podobne sa vyjadrovali naši čitatelia aj pri stretnutí so mnou na ulici. Potvrdili, že nie každému sa dobre čítajú správy o tom, kde kto koho podrezal nožom, podviedol, okradol, znásilnil, zastrelil… Väčšina z nás potrebuje k životu nie bulvárne lži, ale pokoj, nádej, vieru, že sa zajtra nezobudíme do atómovej apokalypsy, pretože pokiaľ by sa tak stalo, čo nie je nemožné, už by nikoho nezaujímali politické šarvátky, ale to, či má strechu nad hlavou, teplo a teplú vodu, elektrinu a aspoň trošku jedla. Že straším? Treba sa pozrieť, ako pri 30 stupňoch pod nulou žijú utečenci na juhu EÚ. Bez jedla, tepla, elektriny a strechy nad hlavou. A nikto z nich, podobne ako my, neveril, že môže nocovať hladný a na mraze, ďaleko od domova.
Aby som bol korektný – napísal mi aj jeden čitateľ – vraj som demagóg, ktorý vypúšťa lži, rozširuje nepravdu, kritizuje všetko a všetkých, vraj som stratil jeho hlas vo voľbách. Nuž čo, poplačem si a život pôjde ďalej. Všetkým na prahu nového roka prajem pevné zdravie a prosím ich – narodili sme sa ako ľudia, žime ako ľudia a správajme sa ako ľudia. Ak mi dovolíte ešte jedno novoročné prianie – píšte, čo sa vám páči a čo nie. Vaše názory sú pre mňa živou vodou a som vám za ne vďačný.
Mgr. Branislav Delinčák,
poslanec mestského zastupiteľstva v Žiline
