Tlačová správa
Žilina 21. 8. 2017 – Žilinská mestská časť Považský Chlmec sa dočkala svojich nových symbolov. Mestské zastupiteľstvo v Žiline na svojom ostatnom zasadnutí ustanovilo erb, vlajku a zástavy tejto mestskej časti. Žiadosť o vytvorenie a uznanie vlastného erbu, ktorý by symbolizoval Považský Chlmec a nadviazal na historické korene, inicioval primátor a poslanci za obvod číslo 8, predovšetkým však poslanec Ján Púček.
V súčasnosti je Považský Chlmec jednou z 20 mestských častí krajského mesta Žilina. Potreba erbu pre túto mestskú časť vznikla najmä zo strany občanov a poslancov mestského zastupiteľstva, aby sa zachovali významné medzníky viažuce sa na túto lokalitu. V záujme podpory identity a z úcty k minulosti a predkom iniciovali preto Igor Choma a Ján Púček s poslancami za volebný odvod č. 8 žiadosť o vytvorenie a uznanie vlastného erbu.
Slávnostné odhalenie symbolov sa konalo v nedeľu 20. augusta 2017 o 13.00 hod. v Považskom Chlmci, ktorého sa zúčastnili primátor Igor Choma, predseda Žilinského samosprávneho kraja Juraj Blanár, poslanci mestského zastupiteľstva Emília Talafová, Patrik Groma, Ján Pažický a Ján Púček, ako i ďalší vzácni hostia. Počas odhalenia symbolov sa na programe zúčastnili aj tunajšie folklórne súbory. Výnimočné postavenie počas celej ceremónie mal hlavný štátny radca pre heraldickú tvorbu a správca Heraldického registra SR z Ministerstva vnútra SR Ladislav Vrtel, ktorý umocnil svojou prítomnosťou túto výnimočnú chvíľu.
Erb je registrovaný v tejto podobe: v modrom štíte nad dvoma striebornými zvlnenými pruhmi dve položené zlaté ryby v striebornej zbroji, horná je obrátená.
PhDr. Pavol Čorba, hovorca mesta
Foto: archív
Spomienka na zašlé časy
Už je to tak, Chumec náš milý,
parádny erb nám odhalili.
Ako Boh tento kraj miloval asi,
keď uštedril mu toľko nezvyčajnej krásy!
Vôkol zelený veniec hôr, čo čnejú jak paláce,
v ich tôni domov majú jelene, srnky i zajace.
Vrchhora, Pleš, Skalka, Briežky, Chumce a Tobolky, Húboč aj Chrenčíny,
či tieto názvy vlastní kraj iný?
Veru vedel Boh, čo Chumčanom treba,
horu, rieky a úrodnú zem, kde dorobia si chleba.
Keď pekár Galuška do pece chlieb dával,
každú sobotu po dedine chlebík rozvoniaval.
Ďakujeme, Pane, za Váh a Kysucu,
dal si nám poživeň a vodu v ďaleký svet tečúcu.
Kde v známom Krúcidle voda robí kruhy,
tam sa Váh s Kysucou od pradávna snúbi.
Moderné práčky ženy nemali,
v rukách na Kysuci piestami prali.
Po práci na poli, keď pot čelo zmáčal,
unavený človek ku Kysuci kráčal.
Veril, že čistučká a priezračná voda
zas zdravie a silu jeho telu dodá.
V letné dni, keď žiara slnka pálila,
kúpali sa tam všetci, najviac však malí šarvanci.
Pominuli časy, keď ženy svorne pokope
močili v Kysuci aj ľan, aj konope.
Cez zimné večery pri hlase kolovrátka
spriadala sa nitka súmerná a hladká.
Potom súce ženy za krosná sadali
a plátno na odev sami si utkali.
A hotové plátno, keď slnko svietilo,
pri rieke Kysuci krásne sa bielilo.
Tak múdri predkovia, čo pred nami žili,
ľanové košele, rukávce nosili.
A k tomu všetkému spomenúť sa musí,
že v každom dvore bol kŕdeľ bielych husí.
Do roka ich ženy trikrát ošklbali,
cez zimné večery perie drápavali.
Spievali sa piesne od výmyslu sveta,
našla sa aj bájka, aj dáka klebeta.
Keď sa mladí brali, tak ako Boh kázal,
vo Veľkej Divine im kňaz ruky zaviazal.
Ja zažila som svadbu takú,
keď svadobčania viezli sa na vyzdobenom rebrináku.
A keď sa prihlásil prírastok do rodiny,
išli ho pokrstiť do Veľkej Diviny.
Zapriahli koníka do voza, do bričky,
ten už dobre poznal na faru chodníčky.
To všetko sa mi veru neprisnilo,
vtedy sa takto žilo.
Buďme hrdí na to hniezdo rodné,
kde teplé ruky matiek už stáročia hladia svoje deti,
omamnú vôňu šíria kvety,
kde pre ich budúcnosť slovenské slnko svieti.
Dedina naša, Kysucou a Váhom omývaná,
koľko generácií si už odchovala?
V starých kronikách je zapísaná zmienka,
že tento kúsok zeme naši predkovia
pred mnohými stáročiami dostali do vienka.
Tu prežívali mrazivé zimy i horúce letá,
každá hruda tejto zeme
potom našich predkov skropená,
nech je nám svätá.
Želám Ti týmto erbom, Chumec milý,
aby tu ľudia len v láske, šťastí a svornosti žili.
Autorka básne: Božena Višňovská (94 r.)
