Vtedy v Rosine
Bolo že to slávy, radosti a očakávania, keď sa pred 50 rokmi otvorila Základná škola v Rosine. Škola pavilónového typu, ako sa vtedy hovorilo. Bola moderná, pekná, dodnes cítim vôňu farieb, čerstvo natretých tabúľ, novučičkých kníh a všakovakých pomôcok, ktoré nám mohli závidieť v celom okrese, ba aj v kraji.
O postavení školy bojovali nadšenci z Rosiny, a veru v tej dobe to bolo ťažké, no zvládli to na jednotku. Vďaka. Zišla sa tu úžasná partia mladých učiteľov, ale aj nepedagogických pracovníkov, ktorí boli rovnako dôležití.
Napriek tomu, že v škole bolo všetko moderné, pokrokové, kotolňa na pevné palivo bola predsa len prežitkom. Plynofikácia nebola na programe dňa. Nastal problém zohnať kuričov, pretože plat deväťsto korún nebolo žiadne lákadlo. Ak aj sme zohnali (a poväčšine to boli starší chlapi), tí nám po roku umreli. Keď takto umrel tretí kurič, začala sa šíriť fáma, že kotolňa je prekliata, alebo tam niečo uniká, čo spôsobuje smrť. Kúriť nechcel nikto. Srdce nám poskočilo, keď sa za kuriča prihlásilo osemnásťročné chlapča z Vlčiniec, ktoré sa fámam smialo a bolo ochotné pracovať aj za naozaj smiešnu sumu. Pretože v kotolni sa začínalo kúriť o štvrtej, musel náš nový kurič z Vlčiniec vstávať o druhej ráno a pešo ísť do Rosiny. V tú zimu bolo snehu neúrekom a mráz bol tiež poriadny. Mal to ťažké! Niekedy ráno som ho bola v kotolni pozrieť, či vôbec došiel, či nezamrzol. Bývala mu taká zima, že stál opretý o kotol, v ktorom sa už hriala voda, ale triaslo ho od zimy. Keď počas služby do pece nahádzal desiatky fúrikov uhlia, zas vyzeral ako spotený čert. No vydržal, kliatba sa nesplnila.
Ale prečo si na to spomínam? Lebo to uzimené, zafúľané chlapča je žilinský viceprimátor. Áno, je to Paťo Groma. Náš odvážny a obetavý kurič.
Tak ja len toľko. Prajme Základnej škole v Rosine k päťdesiatke veľa obetavých, dobrých ľudí, chápajúcich a milujúcich učiteľov, aby s citom a láskou vychovávali našu omladinu, lebo veď deti sa rodia dobré. Či?
Mgr. Elena Hodásová, bývalá riaditeľka ZŠ v Rosine
Teraz v Žiline
S hlbokou úctou a vďakou som si prečítal list pani Mgr. Hodásovej, ktorá sa v jeho závere pýta „Veď deti sa rodia dobré. Či?“ Z listu cítiť lásku k povolaniu či lepšie povedané poslaniu učiteľa, čítam v ňom úctu k statočnej robote, rešpekt a uznanie k človeku, dýcha človečinou, ľudskosťou, vlieva čitateľovi do žíl i mozgu energiu, elán a vieru, že nie všetci sú lotri, zlodeji, hulváti, odľudovia.
Mimoriadne dobre mi v liste padla zmienka či opísanie príbehu mladučkého kuriča Základnej školy v Rosine a terajšieho prvého viceprimátora mesta Žiliny Ing. Patrika Gromu. Mnohí vedia, lebo Patrik často chodieva medzi robotných ľudí, mužov, ženy i deti, že je to proste, ako sám hovorí – váš človek na radnici, ktorý potrebuje cítiť, vidieť a počuť, čo si ľudia myslia o živote v meste, aké majú boľačky, aké túžby, aké problémy riešia, a ktoré z nich sú nad ich sily a nevedia si s nimi rady.
Mnohí o svojom človeku na radnici počuli, ale nevedia o ňom všetko, najmä nevedia to, na čo pekne poukázala aj pani Hodásová. Nevidia väzbu medzi vlaňajškom (kúrením) a dneškom (zastupovaním ľudí v meste). Jeden český spisovateľ kedysi povedal: „Kdo zradil víru, nikdy žádnou neměl, kdo byl přeběhlíkem, zůstane ním vždycky, člověka nepředěláš, jenom se ti vybarví.“ Patrik bol pracovitý odjakživa, zodpovedný a nekompromisný obhajca pravdy, práva, zákona, slušnosti a ľudskosti. Neštítil sa tvrdej roboty v kotolni, neštíti sa práce ani dnes, pravda, už nie v kotolni, lebo také, aká bola v Rosine, už vari ani nie sú. Takže pripomeňme si, kto vlastne Patrik Groma je a aké hodnoty vyznáva.
Je to zanietený objaviteľ zabudnutej histórie, zberateľ stratených artefaktov, obdivovateľ všakovakého umenia, patrón galérie v Žiline, podporovateľ slovenských výtvarníkov, ale i nezávislý komunálny politik, prvý zástupca primátora mesta Žiliny, občiansky aktivista v treťom sektore, ekonóm, ekológ a filantrop. Vyštudoval vysokú školu so zameraním na ekonomiku a manažment medzinárodného podnikania. V súčasnosti pôsobí aj ako doktorand na Fakulte ekonomiky a manažmentu na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre. Je autorom viacerých odborných a vedeckých článkov a spoluautorom kníh Žilina Genius Loci, Žilina vo svetle lámp a Stratená Žilina 1.
A čo si myslí sám o sebe? Hovorí: „Mňa neovplyvňujú názory a myšlienky lobistov na rozdiel od iných. Vždy budem hájiť záujmy občanov nášho mesta, aj keď mi to nebude prinášať politické body či popularitu. Vždy sa postavím za správnu vec, aj keby som tam mal stáť sám. A ináč to nebude.“
”
Patrik je proti tomu, aby sa mesto zbavovalo svojho majetku, teda majetku nás všetkých. Naopak, je za to, aby sa peniaze ušetrené zastavením rozkrádania využili v prospech všetkých.
Byť bojovníkom za správnu vec nie je jednoduché, najmä nie v Žiline. S plnou vážnosťou a znalosťou veci musím povedať, že je to aj veľmi nebezpečné. Ľudia, ktorí využili, či skôr zneužili nežnú revolúciu (kto chce, môže to nazvať prevratom) na vlastné obohatenie, majú nielen majetky a peniaze, ale aj vplyv a za určitých okolností by sa mohli so svojimi kritikmi vyrovnať „ručne stručne“. V porevolučnej histórii Slovenska sú známe prípady, keď ľudia za odvahu kritizovať zlodejov prišli aj o život, mnohí o prácu, iní o zdravie či o rodinu. Mnohých zosmiešnili, mnohých ekonomicky zruinovali, pripravili o strechu nad hlavou.
Ľudia vedia, že „kurič“ Patrik „prikuruje“ tým, čo načierali do mestskej kasy a mesto okrádali. Ale kohože to okrádali? Nuž každého jedného z nás, aj keď sme to necítili na vlastnej peňaženke, ale určite to pocítia naše deti a vnuci. Patrik je proti tomu, aby sa mesto zbavovalo svojho majetku, teda majetku nás všetkých. Naopak, je za to, aby sa peniaze ušetrené zastavením rozkrádania využili v prospech všetkých, starých, mladých aj tých v najlepších rokoch. Len ako príklad spomeniem jeho nesúhlas so späť odkúpením schátralej športovej haly známej ako Korytnačka. Je aj proti odkúpeniu konštrukcie na Karpatskej ulici v Žiline ako športového areálu. Poukazuje na to, že „vďaka“ poslancom SDKÚ za éry primátora Ivana Harmana mesto za jednu jedinú, vtedy ešte slovenskú korunu predalo 15 000 metrov štvorcových ŽPS na tejto ulici, kde už dávno mal stáť multifunkčný športový areál a nie hrdzavá konštrukcia. Patrik už neprikladá do kotla, ale „nakladá“ kolegom poslancom, ktorí sa nie a nie zrieknuť pokušenia hrabnúť si do mestskej kasy, napríklad pre deti v centrách voľného času. Kritizuje predaje „za babku“, korupciu, šafárenie s mestským majetkom v minulosti.
Patrik má nepochybne veľkú zásluhu na tom, že dlhy mesta sa znížili zo 79 644 000 eur v roku 2007 (éra vlády primátora Harmana a poslancov SDKÚ v mestskom zastupiteľstve) na 13 820 000 eur, teda zo 152,63 % na 23,17 %. Za rok 2015 bol výsledok hospodárenia mesta plus 3,6 milióna eur, vlani dokonca plus 5,9 milióna eur, čo je historicky najlepší výsledok. Poslanci mesta schvaľovali jeho rozpočet na trikrát. Chvála Pánu Bohu a poslancom, podarilo sa a tak mesto má na investície, najmasívnejšie vo svojej histórii, k dispozícii viac ako 13 miliónov eur. Aj keď sú čísla jednoznačné a veľavravné, v Žiline existujú mocné sily, ľudia, ktorí majú majetok, peniaze, styky, možnosti, vplyv, ale často nulovú snahu a ochotu meniť veci k lepšiemu.
Pani Hodásová nazvala Patrika uzimeným, zafúľaným chlapčaťom. Už šesť rokov sledujem, ako si toto chlapča počína v boji za Žilinu, za pravdu, za spravodlivosť. Žiaľ, často mám pocit, že v tomto boji je ako sám vojak v poli. Ten, kto sa občas pozrie na prenos zo zasadnutí mestského zastupiteľstva, vidí, že tam zúria neľútostné boje medzi poslancami, ktorí záujmy svoje nadraďujú nad záujmy svojich voličov. Reči pekné, ale „skutek utek“. O čo lepšie by sa v meste žilo, keby sa ľudia, ktorí majú dôveru a sú za to aj slušne honorovaní, spojili pre vec a nie proti. Naši poslanci. Keby sa tak ako viceprimátor Groma vyhranili voči zlodejskej minulosti i prítomnosti a odsúdili korupčné maniere, žiaľ, aj lokálnych politikov a oligarchov. V Žiline je už päť rokov Občianske združenie Proti korupcii, ktorého členmi sú aj dvaja poslanci MsZ a NR SR. Združenie nedávno ocenilo aj americké veľvyslanectvo v Bratislave. Treba to však brať skôr ako povzbudenie do ďalšej činnosti, než ako ocenenie toho, čo sa doteraz vykonalo. Možnosti združenia sú, podľa môjho názoru, podstatne väčšie, než jeho aktuálne výsledky.
Koniec dobrý – všetko dobré. Kuriér si dal do vienka cieľ šíriť medzi ľuďmi pozitívnu energiu (hovorí si, že je posol dobrých správ), dištancovať sa od tých, ktorí nelegálne prišli k bohatstvu, ukázať, kto tu šafáril s ich majetkom. Aj Patrik si myslí, že skromnosť, slušnosť, pokora, ochota pomáhať slabším, starým ľuďom, opusteným deťom, postihnutým, to sú hodnoty, na ktorých stojí ľudská civilizácia. Každá pomocná ruka v tomto smere je vítaná.
Michal Vlček
michal.vlcek@gmail.com
Foto: archív
Článok bol publikovaný v Žilinskom Kuriéri č. 6/2017.
