Žilinský Kuriér 3/2017
Takto sa národu svojho času prihováral náš Andrej Sládkovič a ja dodám – nehaňte naše mesto. Neraz sme voči sebe macošskejší ako najhoršia macocha. Sme pyšní na našich reprezentantov – v cyklistike, hokeji, futbale, lyžovaní atď., na strane druhej sa bičujeme kritikou všetkého, najmä politiky a jej predstaviteľov.
Môj kolega, ktorého si inak vážim, poslanec Ľubomír Bechný nedávno v televízii ostro kritizoval naše mesto a jeho vedenie za to, že nedokázalo poskytnúť mnohopočetným rodinám na Bratislavskej ulici slušné byty, ale len „strechu nad hlavou“ v obytných kontajneroch. Televízia dala na podporu jeho argumentov slovo aj obyvateľom zbúranej a zdevastovanej bytovky, zväčša Rómom. „Mám dvanásť detí, ako sa pomestíme?“ znela otázka ukrivdených, „mám príjem 200 eur, z čoho zaplatím nájom?“ pýtala sa jedna žena. Nuž, nezávideniahodná situácia.
Pre tých, ktorí zabudli, pripomeniem. Obyvatelia mestskú bytovku totálne zdevastovali. V pivnici plávali fekálie a hrozila epidémia s nedozernými následkami. Nájomníci, inak takmer do nohy neplatiči, sa o mestský majetok nijako nestarali a nečudo, že došlo k narušeniu jeho statiky. A následnému zbúraniu. Mesto podľa mňa nemalo na výber. Urobilo, čo sa dalo, ba i viac. Slúži mu ku cti, že ľuďom poskytlo aspoň náhradné ubytovanie. S kúrením, vodou, službami… Kolega Bechný má pravdu – nie je to luxus, ale žiť v bunke je určite lepšie ako žiť pod mostom. Nesúhlasím s tým, že Rómom treba postaviť (prideliť) byty úmerné veľkosťou počtu ich detí.
V našom meste žijú tisíce mladých ľudí v prenajatých bytoch, platia riadne nájom, správajú sa slušne a nikomu z nich nenapadlo atakovať mesto, aby riešilo ich problémy s bývaním. Sú tu slobodné matky, ktoré tiež nemajú peňazí nazvyš, ale hospodária tak, aby žili slušne ony aj ich deti. A čo dôchodcovia s mizernou penziou, čo sotva stačí na lieky a nájom? V našom meste sú akútnejšie prípady ako nájomníci z Bratislavskej ulice. Aj tí by sa konečne mali zobudiť a začať sa správať zodpovedne.
”
Sme pyšní na našich
športovcov, na strane druhej
sa bičujeme kritikou…
Po vojne, keď bolo bytov málo, štát prideľoval jeden byt dvom rodinám. Po čase sa každá rodina dostala k svojmu bytu či domu. Majitelia veľkých rodinných domov museli z moci úradnej prichýliť tých, čo nemali kde bývať. Je na škodu veci, že sa rómsky problém a situácia na Bratislavskej ulici spolitizovali a že nášmu mestu pred miliónmi divákov robia zlé meno tí, ktorí sú zaň spoluzodpovední podľa zákona i sľubu poslanca. Komu by sa páčilo, keby mesto počúvlo rady poslancov a rozptýlilo ľudí z kontajnerových obydlí medzi ostatných občanov v meste? Potešili by sa nájomníci, keby im vo vchode pribudlo 12 rómskych detí a najmenej toľko „cezpoľných“ z Bratislavskej?
S rómskym problémom si nedali rady onakvejšie demokracie – vlastne nevyriešil ho doteraz nikto. Nebuďme preto pápežskejší ako pápež a neubližujme sami sebe. Nehaňme svoje mesto.
Mgr. Branislav Delinčák,
poslanec mestského zastupiteľstva v Žiline
