Opití a často aj skrvavení muži nadávajú ženám i deťom
Presné počty ľudí bez domova neexistujú. Jednak preto, že často migrujú z mesta do mesta, ale aj preto, že sa im vyhýbajú úrady aj ostatní ľudia. A tak sa pracuje len s odhadmi. V Bratislave ich je pravdepodobne viac ako 2000, pričom na ulici narátali aj vyše 200 detí. Košice hlásia asi 1500 ľudí, ale opäť ide len o odhad. Žilina má vraj 500 bezdomovcov, ale Žilinčania, podľa toho, ako často sa s nimi stretávajú, ich rátajú na tisíce. Sociálni pracovníci a charita sa však prikláňajú k číslu 500.
SPADLI Z OBLAKOV?
Asi nie, ale mnohí spadli rovno na hlavu. Majú rozbité tváre, vybité zuby, v ruke jedenapollitrovú fľašu lacného vína čuča, „zazobanejší“ si sem‑tam dofajčia ohorok z cigarety, ktorú vylovili z popolníkov pred reštauráciami na ulici. Kedysi, a nie je to tak dávno, sa bezdomovci zdržiavali v Žiline takmer výhradne na železničnej stanici a v okrajových častiach mesta. Báli sa stretu s mladými a agresívnymi mladíkmi, ale aj s políciou. Dnes je situácia diametrálne odlišná. Agresívni sú bezdomovci. Často chodia v tlupách. Traja, štyria, ba aj piati. Pripití, pomočení i posratí… A strašne sebavedomí. Kým z hlavy nevyprchá čučo. Odkiaľ teda prišli a kde ich možno stretnúť?
Bezdomovci nie sú slovenský fenomén. Problémy s nimi majú na celom svete. Pokiaľ viem, neexistuje krajina, kde by problém strechy nad hlavou, zamestnania a vzdelania vyriešili k spokojnosti všetkých strán. Zdá sa, že sú produktom systému a najmä biedy. A ľudskej hlúposti, ale aj drogovej a alkoholovej závislosti. Mnohí sa na ulici ocitli bez vlastného pričinenia, no nič to nemení na skutočnosti, že cesta na ulicu je rýchla a ľahká, žiaľ, často aj jednosmerná. Pre mnohých už niet návratu. Stratiť domov a stratiť obydlie nie je pritom to isté. Domov to nie je len príjemná posteľ, teplá voda, vykúrená izba, to sú najmä blízki ľudia, partner a rodina, spoločné plány, istota, že zajtra sa človek zobudí do pekného a šťastného rána s raňajkami. Mnohí obydlie majú – bývajú v ubytovniach, záhradných chatkách, nocľahárňach, majú kde bývať, ale nemajú domov a možnosť uzatvárať sociálne vzťahy. Cesty k chudobe, ktorá údajne ohrozuje až jednu tretinu planéty Zem, sú všakovaké. A bezdomovectvo je podľa expertov dôsledok práve chudoby uprostred blahobytu.
Na Slovensku majú najväčšie problémy s bezdomovcami okrem Bratislavy aj všetky krajské a väčšie okresné mestá. Tretina bezdomovcov žije v ubytovniach, štvrtina na ulici, pätina v opustených objektoch a menej ako desatina u známych. Živia sa žobraním, krádežami, vyberaním kontajnerov, príp. hraním na hudobné nástroje na ulici, predajom drobných vecí z odpadu a tí, ktorí chcú svoj status zmeniť, pouličného časopisu Nota bene. V Žiline neprispôsobiví bezdomovci okupujú nielen železničnú stanicu, ale už aj centrum mesta, najmä Ulicu Antona Bernoláka, po našom Bulvár. Mesto vybavilo túto štvrť lavičkami, mobiliárom, stará sa o čistotu, snaží sa. Márne. Bezdomovci pijú na lavičkách alkohol, aj keď to zákon nedovoľuje, ale nikto ich za to netrestá. Nielenže na lavičky a ich okolie močia, ale aj vykonávajú veľkú potrebu. Smrad, riziko, že človek dostane svrab alebo TBC či inú nebezpečnú chorobu, vyháňa turistov aj domácich z tejto časti mesta, ale rovnaké je to aj inde – v Sade SNP (Sedláčkov sad), na autobusovej stanici, Solinkách, Vlčincoch, v okolí obchodných domov, no sú aj v okrajových častiach mesta.
EXISTUJE RIEŠENIE?
Keď mesto zbúralo bytovku na Bratislavskej ulici, niektorí dostali takmer infarkt. Pritom Rómovia z Bratislavskej nepredstavujú pre mesto, v porovnaní s bezdomovcami, takmer nijaký problém, resp. problém riešiteľný. A že bezdomovci problém naozaj sú, to potvrdia najmä starší ľudia. Hovoril som s viacerými ľuďmi a musím povedať, že mi úzkosťou zvieralo srdce, keď mi porozprávali neskutočné historky, takmer hororové príbehy, ktoré prežili v strachu na ulici pred vlastným domom. Je zle, ak sa deti nemôžu bezpečne hrať na dvore či ulici, lebo sa boja opitých a smradľavých ujov, je zle, keď sa matky strachujú, aby im niekto nezneužil deti či nebodaj im inak neublížil, pretože nie je nič výnimočné, že bezdomovci obsadia detské ihrisko a je po zábave.
Vykázať bezdomovcov z centra mesta sa podľa hovorcu mesta Pavla Čorbu nedá. Slobodu pohybu a pobytu im zaručuje ústava. Pokutovať ich nemá podľa neho zmysel, pretože nemajú žiadne peniaze. Možno má hovorca pravdu, ale ak niekto beztrestne znečisťuje verejné priestranstvo, ohrozuje iných prenosnými chorobami, požíva na verejnosti alkoholické nápoje, ohrozuje mravnú výchovu mládeže, pácha trestnú činnosť či kradne, neverím, že sa väčšina, za ktorou stojí zákon, bude na takúto devastáciu života v meste nečinne prizerať. Štát, ktorý nedokáže ochrániť riadne žijúcich a pracujúcich ľudí, štát, ktorý si nevie dať rady s kriminalitou, ktorý nevie ochrániť mládež a starých ľudí pred asociálmi, nie je dobrý štát. Neverím, že sa nedá nič robiť.
PRÍKLADY ZO ŽIVOTA
Toto som zažil osobne: do malého Tesca na Bulvári sa hrnú, idúc za sebou, dvaja bezdomovci. Mňa si príliš nevšímajú. „Si sa posr…,“ vraví jeden druhému. „Máš na riti hovno.“ Ten obvinený odpovedá: „A z čoho som sa posr…, však už som tri dni nejedol.“ Naozaj mal na zadku koleso hnedej farby veľké ako tanier. A nebola to záplata.
Toto mi porozprávala jedna pani: „Mladý pán,“ oslovila vyše osemdesiatročná pani z Bulvára ešte pomerne mladého bezdomovca, „prečo radšej nechodíte do roboty a nebývate doma?“ Odpoveď ju zarazila: “To preto, lebo mám doma takú istú kur… ako si ty.“ A aby starej žene nezávideli ostatné susedy, rovnakými výrazmi počastoval všetky okolo.
Ďalší príklad: parapet mäsiarstva na Bulvári obsadený naozaj mladými počernými bezdomovcami. Pätica bujarých a pripitých mládencov prehradila cestu jedinému osamotenému mladíkovi, zjavne študentovi, o pol desiatej dopoludnia. „No čo kukáš jako debil, takú ti jednu jeb…, že sa pose…,“ takto „milo“ sa prihovoril okoloidúcemu „hovorca“ bezdomovcov. A podobných extempore sú v meste desiatky, ak nie stovky.
”
Pätica bujarých a pripitých mládencov prehradila cestu jedinému osamotenému mladíkovi, zjavne študentovi,
o pol desiatej dopoludnia.
JE TO NÁŠ SPOLOČNÝ PROBLÉM
A spoločne ho budeme musieť riešiť, ak chceme v Žiline slobodne žiť. Nesmieme sa nechať terorizovať. Koňa môžeš priviesť k vode, ale piť musí sám. Tým, ktorí majú snahu správať sa slušne a budú mať záujem o našu pomoc, tým pomôžeme. Tých, ktorí nás začínajú terorizovať a otravovať nám život, pošleme preč. Tam, kde nebudú nikoho ohrozovať. Nebude to ale „brnkačka“, no za seba hovorím, že urobím všetko, čo bude v mojich silách, aby som ľuďom pomohol. Pri nástupe do funkcie poslanca som sľúbil, že budem ochraňovať záujmy obce a jej obyvateľov. A myslel som to smrteľne vážne. Nebudem sa zúčastňovať politických šarvátok, ktoré nič neriešia. Najlepšie sa cítim medzi ľuďmi, ktorí majú srdce i hlavu na správnom mieste. A takým ľuďom budem pomáhať zo všetkých síl.
Mgr. Branislav Delinčák,
poslanec mestského zastupiteľstva v Žiline
Foto: J. Solčanský
Článok bol publikovaný v Žilinskom Kuriéri č. 5/2017.
