Krutý osud jedného zo stoviek obyvateľov mesta Liptovský Mikuláš, ktorí boli zavraždení v koncentračnom tábore, bude pripomínať mosadzný Kameň zmiznutých na Námestí osloboditeľov. Osadený bol pred budovou, kde Ľudovít Šándor (1900-945) žil so svojou manželkou a dcérou, kým ich všetkých násilím odvliekli, rozdelili do táborov a jeho zavraždili.
Ide o prvý kameň nezabudnutia v Liptovskom Mikuláši, z ktorého bolo počas 2. svetovej vojny deportovaných až 900 ľudí židovskej komunity.
Ľudoví Šándor vlastnil obchod s elektronikou, ktorý sídlil na našom námestí oproti budove, kde žil. Mal manželku a dcéru a keď ich všetkých násilne deportovali, podarilo sa Šándorovi skontaktovať s človekom, ktorý mal vybaviť vyškrtnutie Šándora, jeho manželky Aurelie a dcéry Agneši zo zoznamu tých, ktorí majú ísť do transportu. Šándora síce zo zoznamu vyčiarkli, ale manželku a dcéru nie. A tak svoju výnimku nevyužil, svoju rodinu neopustil a nasledoval ich. V Seredi ho však od ženy a dcéry oddelili.
K inštalácii dlažobnej kocky s rozmerom 10 x 10 centimetrov prišla aj Ľudovítova dcéra Agneša Urbanová. Jej ťaživé spomienky sprevádzali osádzanie mosadznej tabuľky s menom jej otca do dlažby: „„My s mamičkou sme šli do Terezína a otecko do Sachsenhausenu. Nikdy viac sme sa nevideli nemáme o ňom odvtedy žiadne informácie, nevieme, kde a kedy zomrel. Viem len, že nás veľmi ľúbil a chcel nás ochrániť, a tak šiel do toho transportu s nami, aj keď nemusel,“ spomínala Šándorova dcéra Agneša Urbanová pri osadení Kameňa zmiznutých pred domom jej otca na Námestí osloboditeľov. „Ja som v Mikuláši nebola 60 rokov. Veľmi ťažko sa rozpamätávam na tých pekných deväť rokov, ktoré som tu s rodičmi prežila. Ale po tomto spomienkovom akte mám pocit, že som sa opäť trochu vrátila domov. Aj s mojím drahým oteckom.“
