Rozhovor
Pán Groma, čitatelia vás poznajú nielen ako prvého zástupcu primátora, ale i ako zanieteného objavovateľa zabudnutej histórie, zberateľa stratených artefaktov, obdivovateľa všakovakého umenia, patróna galérie v Žiline či podporovateľa slovenských výtvarníkov. Málo ľudí vás však pozná ako zanieteného ochrancu prírody. Kedy sa to začalo?
Už na základnej a strednej škole som sa aktívne zúčastňoval takmer každej súťaže v spojitosti s ochranou prírody. Najväčšou odmenou mi boli knihy, ktorých mám plnú knižnicu.
Takže ste bývali úspešný?
Nikdy som neodišiel naprázdno (smiech) a ešte som sa mohol „uliať zo školy“ (smiech). Biologické či chemické olympiády ma veľmi bavili. Počas víkendov som robil pozorovania v prírode a po večeroch som ich vyhodnocoval. Zo základnej školy som sa chcel prihlásiť za ošetrovateľa cudzokrajných zvierat do Prahy, ale „odborná komisia“, teda rodičia, ma nasmerovala na „gympel“ na Veľkej okružnej. Nakoniec to aj bola dobrá voľba, mohol som na ňom ďalej rozvíjať svoju záľubu. Po skončení školy som chcel ísť študovať vedeckú biológiu, ale nebolo mi súdené. Tak som išiel na rok za kuriča, aby som si „vyčistil hlavu“ (smiech). Mimochodom, už na strednej škole som si založil živnosť, tak som si aj čo‑to privyrobil.
Ako to potom pokračovalo s ochranou prírody?
S priateľmi sme aktívne upozorňovali na nelegálne a najmä nebezpečné skládky. Odpadky sme nielen zbierali, ale sme ich aj separovali. Vysadili sme stovky stromčekov a kvetov. Vrúbľovali sme staré ovocné stromy popri cestách i necestách. Prikrmovali sme zver počas studených zím. Od roku 2005 však už viac organizovane. Čistenie potokov či zbieranie pneumatík. Rozmiestňovanie búdok pre netopiere, dážďovníky, vrabce a iné vtáctvo. Zobrali sme si pod patronát aj jeden zabudnutý potôčik v Žiline – Čížov jarok, o ktorý sa staráme už tri roky. Ľudia ani nevedia, že z tohto unikátneho toku zaznamenaného i na Ruttkayovej mape z roku 1747 a tečúceho z Lesoparku Chrasť cez Vlčince a Košickú ulicu až na Studničky (vlieval sa do Všiváka) zostalo − zostatkových 400 metrov. Dodnes sú po ňom označenia v názvosloví ulíc Na stave a Rybníky. Do konca roka vyčistíme jeho prameň a vzdujeme i časť jeho hladiny. Ako chlapec si ešte pamätám hojný život v jeho toku – karasy, mloky, žaby. Obnovíme jeho krásu, aby nám navždy nezanikol.
Zachytili sme vaše ekologické aktivity aj v európskych štruktúrach. O čo ide?
Zachytávanie vody v ekosystéme, zníženie spotreby plastov a palmového oleja či dôsledná separácia odpadu. To je cesta, ktorá nám pomôže znížiť negatívne vplyvy na našu prírodu. Tá cesta by mala byť však naším životným štýlom a nielen trendom. A o tom chodím rozprávať nielen po Slovensku, ale aj v Európe. Popritom počúvam zaujímavé prednášky, inšpiratívnych ľudí a zaujímam sa o projekty, ktoré sa už realizujú alebo len chystajú. Osveta je potrebná. Veď keď sa ku nám postupne pridávajú ľudia, je to pre nás veľkým potešením a zadosťučinením.
Vrabce čvirikajú, že by ste mali byť nominovaný na významný európsky post v oblasti ochrany prírody.
Zatiaľ len čvirikajú (smiech). Keď sa to stane, tak sa to dozviete.
Ďakujeme za rozhovor.
Patrik Martaus
Foto: archív
======================================================================================
Palmový olej – lacný zabijak, ktorým sa kŕmime každý deň
Sú rôzne štúdie za a proti konzumácii palmového oleja. Nachádza sa v polovici potravinárskych výrobkov – v margarínoch, čokoláde, sušienkach, majonéze, čipsoch, tyčinkách či v pečive. A tiež v krmive pre psy a kozmetike. Keďže je o tretinu lacnejší ako repkový olej, stal sa za posledný tridsať rokov najpoužívanejším produktom rastlinnej výroby. Nebezpečenstvo skryté v palmovom oleji sú nasýtené mastné kyseliny. Zatiaľ čo v 100 g repkového oleja je ich iba 7 g, v palmovom oleji až 49 g! A tak sa zapchávajú cievy – môže viesť k infarktu či kôrnateniu ciev. Ak ale odhliadneme od toho, že škodí zdraviu, tak zapríčiňuje devastáciu dažďových pralesov.
Palmový olej sa vyrába z palmy olejnice guinejskej, ktorá má pôvod v západnej Afrike. Dnes sa však pestuje v monokultúrach miesto vyklčovaných pralesov na Borneu a v Malajzii, čo zapríčinilo vyhynutie či zdecimovanie veľkého množstva živočíchov. Ako tomu môžeme zabrániť? Tú najsilnejšiu zbraň majú predsa spotrebitelia – študujme etikety výrobkov a nekupujme výrobky s palmovým olejom.
Nová vodná paradigma – zadržiavanie vody v ekosystéme
Mestá a obce potrebujú efektívne a čo najskôr riešiť ochranu svojho územia pred povodňami, suchom a požiarmi a zároveň zabezpečiť dostatok kvalitnej vody pre svoj udržateľný rozvoj. Rozvoj obcí teda závisí od dostatku vody a stabilného vodného režimu, ktorý ich neohrozuje. Problémom je odvodňovanie spôsobené urbanizáciou s rýchlym odvádzaním dažďových vôd, poľnohospodárskou činnosťou a odlesnením. Odvodňovanie vytvára „horúce platne“ s celým reťazcom následkov – s prehrievaním kontinentov, destabilizáciou vodného cyklu a rastúcimi extrémami počasia.
Riešením je stratenú vodu vrátiť späť, a to zadržiavaním dažďovej vody v mieste jej spadu, no najmä na tých plochách, kde bolo odvodnenie spôsobené činnosťou človeka. Paradoxom doby je, že kým v minulosti ľudia budovali a používali rôzne vodozádržné systémy na získavanie dodatočných zdrojov vody, dnes je realita opačná. Cieľom je zozbierať dažďovú vodu a podľa možností ju vrátiť do malého vodného cyklu. Možností je viac – vsakovacie priekopy po vrstevniciach (pozdĺžne plytké rigoly), využitie svahových depresií ako vsakovacích a zádržných plôch či jám, vodoholdingy a limany, zlepšovanie povrchov na zadržiavanie a vsakovanie dažďovej vody, drobné prehrádzky, resp. stupne na vodných tokoch, bystrinách, v roklinách či v stržiach, výstavba a údržba suchých nádrží – poldrov, zachovanie a využívanie meandrov vodných tokov a slepých ramien, objekty na líniových ochranných hrádzach na vypúšťanie vôd do záplavového územia, budovanie malých prietokových vodných nádrží a rybníkov, hradenie bystrín a protierózne opatrenia v lesoch a pod. Riešením je i vytváranie prekážok povrchovému odtoku vody s použitím vegetácie – medzí, trávnatých pásov, pásov krovísk a stromov, zatrávňovanie a zalesňovanie nevyužívaných plôch. Za zmienku stojí fakt, že vedenie mesta Žilina ako pilotný a závideniahodný projekt chcelo vybudovať na Bôriku malý parčík s rozlohou 350 m2 s funkciou zadržiavania vody, ale nadpolovičná väčšina poslancov uprednostnila súkromný záujem pred verejným a mestský pozemok na to určený nepochopiteľne odpredala súkromnej osobe. Škoda ☹.
Ing. Patrik Groma
Článok bol publikovaný v Žilinskom Kuriéri č. 7 – 8/2017.
