Ľuďom treba hovoriť pravdu
Vraj sa Slovensku ekonomicky neuveriteľne dobre darí, no štát nemá peniaze na dokončenie diaľnic a rýchlostných ciest, na opravu ciest, vlastne nemá na nič, aj keď vybral na daniach jednu miliardu eur navyše. Treba si vraj požičať, inak sa nepohneme z miesta. Bez zrušenia tzv. dlhovej brzdy a bez ďalšieho zadlžovania našich detí sa nedá žiť. Česi by povedali – sú to kecy, samé kecy… Žiť sa dá aj bez dlhu, za svoje. Väčšina z nás vie o tom svoje.
Daňové a odvodové zaťaženie Slovenska a Rakúska je navlas rovnaké – tvorí podľa údajov SOPK 51,6 % zo zisku. Porovnanie oboch krajín je však pre Slovensko zahanbujúce a ponižujúce. Treba pripomenúť, že po vojne sa nám Rakúšania pozerali vo všetkom na chrbát. Výmenný kurz koruny a šilingu bol 1:3, teda za korunu tri šilingy. Československo bolo vyspelým priemyselným štátom, vo svete na siedmej priečke. Komunizmus, ale najmä 27 „porevolučných“ a zlodejstvom naplnených rokov, aj Česko aj Slovensko vrhlo ďaleko za Rakúsko.
Nedávno som cestoval z Kysúc do Maďarska. Cesta z Turzovky do Kotešovej je niečo, čo sa hneď tak nevidí. Polátaná na každom metri, s rozpadávajúcim sa asfaltovým krytom, padajúcimi kameňmi z oporného múru, podmytá potokom, pravdepodobne s načierno postaveným plotom vedľa smetiska v Turzovke priamo na ceste, čo je svetový unikát a hanba celého Žilinského samosprávneho kraja. Podobných ciest je v kraji viac. Drkotavé, hrboľaté, podmyté, nekvalitné a nebezpečné. Kým na Slovensku mi pri jazde drkotali zuby a ložiská, v Rakúsku išlo auto ako po masle. Na vozovke žiadne záplaty – a to sme jazdili po lokálnych cestách, kryt vozovky súvislý, bez záplat, rigoly i dopravné značky v bezchybnom stave. Popoludní ukazoval teplomer +37 stupňov Celzia. Aj psy ležali v búde. Rakúski cestári pracovali. Pili vodu a robili.
”
Makroekonomicky žijeme dobré časy, aj keď nie všetci. Žijeme však na dlh, ktorý raz bude musieť niekto zaplatiť.
Keď sme prekročili hranicu do Maďarska, volantom opäť zatriaslo, nabehli sme na prvé záplaty a jamy, za oknami sa objavili lány buriny, a tak sme si povedali – no a sme doma. Teda v postsocialistickej krajine, ktorá sa chce vyrovnať Rakúsku, ale nebeží k nemu, lež od neho. Pokiaľ ide o hrboľaté a drahé cesty, neschopných politikov, zle fungujúce súdy, prokuratúru, políciu a štátne orgány, lživú štátnu propagandu, nerešpektovanie zákonov a neúctu k ľuďom, v tomto všetkom a ešte všeličom inom, si môžeme podať ruky nielen s Maďarmi, ale so všetkými postkomunistickými krajinami.
To, že údajne nemáme na dokončenie diaľnic, najmä okolo Žiliny, kvákajú
(ne)kompetentní už niekoľko mesiacov a pomaly nás pripravujú na ďalšie kolo „púšťania žilou“. Je hanbou vedenia štátu, že za vyše 20 rokov nedokázal dobudovať tunel Višňové – Dubná Skala, že za vyše 20 rokov nedokázal naplniť medzištátne záväzky voči Poľsku a postaviť prepojenie Čadca – Svrčinovec – Skalité – štátna hranica. Hanbou sú nielen nepostavené diaľnice a rýchlostné cesty, ale aj vyše 18‑tisíc kilometrov ostatných ciest. Dosluhujú na nich mosty, kryty vozoviek, stávajú sa pre ľudí životunebezpečnými a ekonomiku štátu ohrozujúcimi monštrami, na ktoré kompetentní kašlú.
Ak naši ľudia platia štátu tak ako v Rakúsku, prečo nemajú také dobré cesty ako Rakúšania, prečo sa naši žiaci zaradili medzi najsprostejšie deti v Európe, prečo naša polícia, súdy a prokuratúra neplnia svoje základné poslanie, ktorým je ochrana života, zdravia a majetku ľudí, prečo štát púšťa na slobodu mnohonásobných vrahov, prečo nechráni obete zločinov, prečo sa starší ľudia nemajú šancu dostať do domova sociálnych služieb, prečo máme v porovnaní trebárs s Rakúšanmi štvrtinové dôchodky, prečo nás kŕmia zdraviu škodlivými vajcami, kurencami či inými chemicky upravenými potravinami, prečo každé druhé dieťa má škaredé alergie a ekzémy, prečo sa u nás, na rozdiel od Rakúska, kde je obrobený každý centimeter zeme, nekosí burina, prečo už aj v centrách veľkých miest behajú diviaky a napádajú ľudí, a otázkam prečo by nebolo konca‑kraja. To sme vari prašiví a treba nás otráviť?
Makroekonomicky žijeme dobré časy, aj keď nie všetci. Žijeme však na dlh, ktorý raz bude musieť niekto zaplatiť. Možno to budeme my, ale ak nie my, tak naše deti určite. Na opravu ciest sme v roku 2013 minuli 85 miliónov eur, vlani 73 miliónov eur. Žalostne málo. Do konca roka štát opraví len 485 kilometrov z 18-tisíc, a tak budú aj naďalej hrboľaté, nebezpečné a, ako je to u nás zvykom, drahé. Aj kmotrov treba živiť.
Mám osobnú skúsenosť z môjho volebného obvodu, ako sa štát stavia k potrebám ľudí a čo im dáva za ich dane. Situácia v Strážove je hanbou všetkých politických garnitúr. Arogantní politici, „hluchí“ štátni úradníci, nespokojní vodiči. Riešenie dopravných problémov nielen v Strážove, ale aj na štátnych cestách v Brodne, Považskom Chlmci, Rajeckej doline či v Terchovskej doline presahuje možnosti miest a obcí Žilinského kraja. Politici sa hádajú a drahocenný čas sa míňa.
Štát namiesto toho, aby chránil záujmy pracujúcich ľudí, dôchodcov i študentov, ich svojou pštrosou politikou a tým, že do zodpovedných funkcií dosadzuje hochštaplerov, poškodzuje a ženie krajinu do krízy. Za túto „hostinu“ raz budeme musieť zaplatiť vysokú cenu. Maďarský minister Ersék presadzuje diaľnicu cez maďarský juh, veď tam ho budú voliť. Banskobystričania Vážny a Pelegríni potom, čo dotlačili rýchlostnú cestu R 1 domov, snívajú o jej pokračovaní do Ružomberka. Cez národný park najvyššej ochrany, kde bude nulová dopravná obslužnosť. Ani medvede sa tejto ceste nepotešia a ľudí tam niet. A ktože to horuje za náš kraj? Nuž, nikto.
Na príklade, a nielen ciest, sa ukazuje, aká dôležitá je účasť ľudí na správe vecí verejných, hoc aj nepriamo cez volených zástupcov – poslancov, ale aj župana, starostov a primátorov miest a obcí. Zlá voľba môže priviesť krajinu, obec i mesto až do nešťastia. Nechcem pripomínať, akú cenu zaplatili Nemci za Hitlera, Rusi za Stalina, Venezuela za Cháveza či Slovensko za Mečiara, Dzurindu a ďalších viťúzov. Žijeme v prekrásnom kraji a len my sme zodpovední za to, či to bude kraj slobodných ľudí, ktorým štát za ich dane zabezpečuje kvalitný servis, alebo to bude kraj s hrboľatými cestami, útočiacimi diviakmi, skorumpovanými úradníkmi a politikmi, strieľajúcou políciou, všemocnými oligarchami, vrahmi pobehujúcimi po slobode, s mládežou odchádzajúcou do zahraničia s nulovou perspektívou doma. Slušných ľudí rátame na Slovensku v miliónoch. Aj keď sú nás milióny, zatiaľ vedú mafie. Desať percent populácie vyciciava 90 % zvyšku národa. Otázka je, kedy to praskne. V Biblii sa píše, že ani libanonské cédre nerastú do neba. A každá pesnička má svoj koniec. Otázka je, čo bude, až dohrá hudba.
Mgr. Branislav Delinčák
bdelincak@ard.sk
Foto: Marián Závacký
Článok bol publikovaný v Žilinskom Kuriéri č. 9/2017.
