Spojené štáty americké mnohí vnímajú rozporuplne. Nebyť však USA a ich pomoci Európe, dnes by sme tu neboli. Dajme však bokom politiku i médiá a pozrime sa do USA s naším rodákom, Branislavom Delinčákom, ktorý v USA rok žil. Maturoval na americkej strednej škole s vynikajúcim prospechom, ktorý listom ocenil aj prezident Bill Clinton.
USA v ČÍSLACH
USA majú rozlohu vyše deväť miliónov kilometrov štvorcových, na ktorých žije takmer tristo miliónov Američanov. Až 75 percent z nich má európsky pôvod. Najväčším štátom je Aljaška, má rozlohu 1,5 milióna kilometrov štvorcových. V krajine je 11 miest, ktoré majú viac ako tri milióny obyvateľov, z nich sa 56 percent hlási k protestantom, 28 ku katolíkom… V USA žije celkom 106 národností. Pobrežie USA omývajú Tichý a Atlantický oceán, vzdialenosť medzi nimi je 4500 kilometrov, od severu k juhu je to 2700 kilometrov.
Jazdí tu vyše 400 miliónov áut po 6,4 milióna kilometroch diaľnic a 6 miliónoch kilometroch ostatných ciest. Železnice majú 210-tisíc kilometrov tratí, v krajine je aj 180 letísk. USA sú vojenská, ekonomická, technologická aj demokratická veľmoc, ktorej mnohí nadávajú, že je svetový policajt, ale bez USA by bol svet už dávno v tretej svetovej vojne.
V preambule ústavy USA z roku 1787 je napísané: „My, ľud Spojených štátov, aby sme vytvorili dokonalejšiu jednotu, nastolili spravodlivosť, upevnili domáci pokoj a zabezpečili obranu krajiny, podporovali rast všeobecného blahobytu a zabezpečili dobročinnosť slobody sebe i svojím potomkom, dávame si túto Ústavu Spojených štátov amerických.“ Za zmienku stojí aj Deklarácia nezávislosti USA Thomasa Jeffersona z roku 1776, v ktorej sa píše, že „Všetci ľudia sú stvorení seberovní a sú nadaní istými neodňateľnými právami, medzi ktoré patrí právo na život, slobodu a budovanie osobného šťastia…”
VYZNANIE ŠTUDENTA
Braňo Delinčák sa dostal do Ameriky cez žilinské ROTARY na výmenný recipročný ročný pobyt, podobne ako iní študenti. O svojej ceste i návrate z nej hovorí veľmi úprimne, optikou vtedy 16-ročného študenta Gymnázia na Veľkej okružnej v Žiline:
„Už ako malé dieťa som veľmi túžil ísť do Ameriky. Dodnes neviem vysvetliť, čo bolo motorom tejto túžby. Či opojenie Západom po páde komunizmu, alebo záujem vidieť krajinu, kde odišli milióny ľudí, aj zo Slovenska. Pamätám si, ako som ešte ako malý chlapec s otcom riešil, koľko veľa a ako dlho si musím šetriť, aby som sa tam mohol dostať. Bol som ochotný akceptovať aj niekoľkoročný plán brigád a šetrenia, takú som mal silnú motiváciu. Potom, doslova ako blesk z čistého neba, prišla možnosť ísť tam cez Rotary Žilina, kde vtedy pôsobil aj môj otec.
Na letisko vo Viedni sme išli v noci a zablúdili sme!!! Strašne som sa bál, že nestihnem lietadlo, ale stihli sme. Letel som priamo do Chicaga, kde ma čakala moja host family rodina – Zimmermanovci. Veľmi milí ľudia, katolícka pospolitosť, kde vždy vládla harmónia, láska a porozumenie. Najskôr som dostal najesť, aby som vydržal trojhodinovú cestu do malého, 15‑tisícového mestečka Morton.
”
Očarila ma obrovská férovosť, s akou ľudia k sebe pristupovali. Netolerovali predbiehanie sa v rade, klamanie a podvádzanie, unfér kroky.
Bol som ohúrený – aj vzduch mi voňal inak, autá boli iné, ľudia, krajina i nebo nad ňou. Všetko bolo iné, vzrušujúce, opojné. Prvá vec, ktorú mi pani Zimmermanová nakázala, bolo zavolať domov mojej mame. Vraj ona by ako matka umrela od strachu, či jej 16‑ročné dieťa dobre docestovalo na druhý koniec sveta. Aklimatizoval som sa veľmi rýchlo a postupne som začal objavovať spôsob života a myslenia Američanov.
Očarila ma obrovská férovosť, s akou ľudia k sebe pristupovali. Netolerovali predbiehanie sa v rade, klamanie a podvádzanie, unfér kroky. Malý príklad: moja americká mama mi kúpila v akcii sveter za 40 USD, ktorý bol za polovicu, teda 20 USD. Museli sme ho ale reklamovať. Medzičasom akcia skončila a sveter stál opäť 40 USD. Predavač vrátil 40 USD. Moja mama mu 20 USD vrátila s tým, že tovar kupovala v akcii a stál len 20 dolárov. Wow!
Školský systém bol veľmi praktický. Všetko, čo nás učili, nám učitelia podávali takou formou, aby sme videli spojitosť učiva so životom. Robili sme veľké množstvo domácich projektov, kde sme mali vyrobiť autá s najdlhším dojazdom, mosty s najväčšou nosnosťou… Na hodinách angličtiny sme písali básne a poviedky. Celé mesto žilo futbalovým mužstvom školy a jeho zápasy navštevovali tisíce ľudí. Všetky deti od 16 rokov mohli samy jazdiť autami. V živote som mal šťastie na množstvo skvelých učiteľov, ale najväčšia koncentrácia ich bola v USA. Tu som zažil aj priepastný rozdiel v ekonomickej úrovni našej krajiny vtedy a USA. Raz sa ma učiteľka pýtala, čo robia moji rodičia a zaujalo ju, že moja mama je tiež učiteľka na strednej škole. Postupnou debatou sme sa dostali až k mzde a povedala mi, že zarába 80 000 USD ročne. Ja som jej povedal, že moja mama 2 400 USD ročne. Keby nesedela, tak odpadne.
Američania boli a sú veľmi hrdí na svoju krajinu. Na každom úrade, na každom dome visí národná vlajka, pred každým športovým podujatím sa spieva ich hymna. Od malička sú vychovávaní k láske ku svojej krajine, k hrdosti na ňu. Ich srdce patrí rodine a Amerike. Každý vie, že keď bude na sebe „makať“, môže dosiahnuť, na čo si len pomyslí. Majú milión pozitívnych vzorov – politikov, športovcov, podnikateľov, obyčajných ľudí… Toto mi silne kontrastovalo s vtedajšou situáciou u nás. Naši nadávajú na všetko. Schopní musia dotovať neschopných. A tak kým najschopnejší ostávajú v Amerike, zo Slovenska utekajú preč.
Na záver môjho pobytu som cestoval. To, čo som videl – Grand Canyon, 4 corners, Reno, Salt Lake, San Francisco, Yellowstone, bola proste nádhera. Stretol som stovky rovnakých študentov, ako som bol ja. Mali sme vlastnú hymnu, boli sme na jednej lodi. Zišli sme sa tu aj s americkými študentmi, ktorí sa vrátili z iných častí sveta, so študentmi, ktorí ešte len čakali na svoje lietadlo a aj s takými, ktorí v USA začínali. Ja som bol medzi nimi už starý „harcovník“. Tu som si začal čoraz viac bolestne uvedomovať, že sa blíži čas návratu. Pamätám si lúčenie na letisku s mojou poslednou rodinou, ktorú som si už našiel v Amerike sám – mal som veľmi dobrého kamaráta v škole a jeho rodina si ma zobrala na posledné 3 - 4 mesiace. Bolo to TOP, mať svojho brata v rovnakom veku, ktorý bol môj najlepší kamarát. A zrazu sa to celé skončilo. Pamätám si, že som celú cestu v lietadle domov plakal. Doma ma čakali rodičia, veselé zvítanie. Pár týždňov mi ale trvalo, kým som sa znovu naučil po slovensky. Neuvedomoval som si to, ale za rok som zabudol rozprávať po slovensky – však v USA ani nebolo s kým.
”
Dnes už viem, že aj Amerika je krajina, ktorá má svoje, a nie malé problémy, ako ktorákoľvek iná krajina na svete.
A čo bolo na Amerike vlastne také great? Vtedy úplne všetko. Mal som 16 rokov a hltal som naozaj všetko. Nekriticky, musím povedať. Ale ktorý 16‑ročný chalan, hocikde vo vyspelom svete, rieši veci ako korupcia, politický systém a podobne?
Amerika ma v mnohom vyformovala do dnešnej podoby. Naučila ma najmä pozitívne myslieť. Naučila ma, že problémy sú na to, aby sa riešili. Ak niečo chcem, viem koncentrovať svoje úsilie na to, aby som to dosiahol. Dnes už viem, že aj Amerika je krajina, ktorá má svoje, a nie malé problémy, ako ktorákoľvek iná krajina na svete. Ani tam nepadajú pečené holuby do úst, aj tam je chlieb o dvoch kôrkach a aj tam je veľká skupina ľudí, ktorí na svoj americký sen nikdy nedosiahnu. Život v USA má rovnaké pravidlá ako kdekoľvek inde, ale Amerika je výnimočná. Oplatí sa od nej učiť sa a priučiť sa.
Osud bol a je ku mne natoľko štedrý, že som mal príležitosť sa do Ameriky nielen vrátiť, ale zobrať tam aj svojich rodičov, ktorí boli odchovaní na tom, že Amerika je hnusná a zlá. S nadšením som sledoval ich prerod a híkanie v New Yorku, ale aj v Los Angeles. Dnes viem povedať, že mám Američanov rád, sú to skvelí ľudia, len ich nesmieme posudzovať podľa ich zahraničnej politiky, tak ako netreba súdiť slovenský národ podľa jeho politikov.”
MIV, foto: archív
Článok bol publikovaný v Žilinskom Kuriéri č. 9/2017.
