Na krásno sa oplatí počkať

0
2346
Vlado Bača a jeho partnerka Zdenka.

   Vlado Bača so svojou partnerkou Zdenkou. Za fotografiami precestovali takmer celú Európu, no fotografovali aj v USA. V súčasnej dobe sa prevažne venuje voľnej tvorbe, a to najmä krajinárskej fotografii. USA navštívili niekoľkokrát, naposledy v roku 2016. V Európe sú jeho srdcu najmilšie Toskánsko a Bretónsko.
   Úspechy fotografa, žilinského rodáka Vlada Baču (1948) sa na medzinárodnom poli fotografie začali začiatkom 70. rokov 20. storočia, keď bola jeho prvá fotografia vystavená na medzinárodnom salóne umeleckej fotografie v Sao Paolo v Brazílii. Prvú autorskú výstavu s názvom Obrázky spod Rozsutca mal v roku 1983 v Prahe. Odvtedy vídať jeho fotografie na výstavách v rôznych kútoch sveta, na Slovensku, no i v publikáciách. Za svoju umeleckú tvorbu získal množstvo ocenení a vyznamenaní od prestížnych fotografických spoločností.

Niekoľko slov samotného autora
   Marián Pauer, PhDr., kurátor všetkých mojich výstav, raz o mne napísal: „Je to veľký perfekcionista. Všetko sa snaží robiť ako najlepšie vie, vždy ide na doraz. Ak treba, neváha vzlietnuť ako vták do výšky, aby divák jeho záberov mal majestátny pocit ako on, keď sa na paraglajdingovom padáku vznášal napríklad nad areálom závodu KIA. Vlado Bača začínal krajinárskymi kompozíciami, jeho cesty často viedli najmä pod neďa­leký vrch Rozsutec, ale čoskoro upria­mil svoj pohľad k ľuďom…
   Ale nielen umením je človek živý. Vlado Bača sa už dlhé roky venuje reklame, najmä fotografii skla, textilu a módy. Často pritom vyhľadáva atrak­tívne prostredie v zahraničí. Za zmienku stojí fotografovanie kobercov a módnych kreácií pri egyptských pyramídach či v uliciach New Yorku. Svojou tvorbou sa Vlado Bača natrvalo zapísal do dejín slovenskej fotografie“.
   Pri tomto hodnotení Mariána Pauera by som sa rád pozastavil. Nielen ja ako autor mám zásluhu na týchto úžasných fotografiách, ale uznanie za ne patrí aj fotomodelke, ktorá je na všetkých mojich súčasných fotografiách pod názvom Z intímneho denníka.
   Začali sme spolu pracovať pred vyše 20 rokmi na reklamnej fotografii v Egypte. Túto svoju prvú spoločnú cestu sme absolvovali žigulíkom kombi (pre pamätníkov VAZ 2105) plne naloženým fotoaparátmi a kobercami pre vznik reklamných fotografií. Neskôr sme fotografovali spolu viackrát módu v New Yorku, ale aj v iných krajinách Európy.
   Modelka, neskôr ako moja manželka, ma sprevádza pri mojich súkromných fotografických projektoch po krajoch Toskánska a Bretónska, a tiež niekoľkokrát po západnej časti USA, kde sme absolvovali tisícky míľ po národných parkoch a miestach.
   Pri týchto všetkých cestách vznikali, akoby mimochodom, naše súkromné fotografie, ktoré v tejto súvislosti sme nazvali Z intímneho denníka.
   Ženy boli, sú a budú vždy inšpiráciou umelcov. Od známej milóskej Venuše, cez antické umenie, renesanciu až po súčasnosť.
   Niektoré objekty inšpirácie sú známe ako manželky, milenky či priateľky umelcov, iné ostali navždy v anonymite.
   Je na divákovi, aby sám posúdil, či moje fotografie vytvárajú u neho podobné emócie ako som ich ja vnímal vtedy alebo aj teraz, s odstupom času. Ak sa mi to podarilo, tak budem mať dobrý pocit, že to nebolo márne a život za toto naozaj stojí.

 

Príbeh fotografie

Japonská záhrada
PORTLAND (USA, Oregon) 17. októbra 2014

   Azda najfotografovanejší strom na svete je javor v japonskej záhrade v Portlande (USA, Oregon). Keďže vzdialenosť od pacifického pobrežia, kde som fotografoval, do Portlandu bola necelých 85 míľ (asi 136 km), tak sme sa rozhodli, že na vlastné oči uvidíme (a možno aj nafotografujeme) tento úžasný strom. Jedným z najznámejších fotografov na svete, ktorý ho spopularizoval, je americký sveto­známy fotograf Peter Lik, ktorého úžasné fotografie krajiny som mal možnosť vidieť na vlastné oči v rôznych jeho galériách.
   Po otvorení japonskej záhrady väčšina z prítomných fotografov išla jedným smerom. My sme sa zatiaľ len orientovali, no vydali sme sa za ostatnými. Po niekoľkých krokoch sme HO zbadali. Javor bol obkľúčený množstvom fotografov, ktorí cvakali jedna radosť, až som sa tomu čudoval, pretože slnko bolo ešte za kopcom a fotografia by nemala žiadnu atmosféru. Boli sme trocha sklamaní, pretože podľa fotografií, ktoré sme poznali, sa zdalo, že strom bude väčší a mohutnejší. Keď sa po dlhšom čase uvoľnilo miesto pri strome, tak som sa rozhodol urobiť si aspoň na pamiatku fotografiu tohto stromu. Veľmi som chcel urobiť fotografiu, ako si tento strom predstavujem vo svojej hlave, ale slnko bolo za kopcami, tak sme si urobili vlastnú prehliadku parku. K stromu sme sa občas vracali, aby sme zistili, akým smerom sa posúva slnko spoza kopca. Bol predpoklad, že o 2 – 3 hodinky, ak sa nezamračí, by mohli slnečné lúče presvitať pomedzi jeseňou sfarbené lístie stromu. A aj sa tak stalo. Poobede okolo 14. hod. slnečné lúče začali presvitať v protisvetle na strom a vytvorili požadovanú atmosféru. Ostal som sám – jediný fotograf, ktorý mal trpezlivosť a vyčkal si na správny okamih fotografie, ktorý trval necelú polhodinku a potom už slnečné svetlo bolo opäť mimo.
   Ponaučenie: Trpezlivosť ruže prináša alebo inak – fotografovanie krajiny je aj o čakaní na správne svetlo.

Javor v Portlande
Javor v Portlande.

Príbeh parku

   V rokoch 1977 – 78 pracoval Vlado Bača ako zamestnanec – fotograf na propagácii OD PRIOR v Žiline (neskôr K‑Mart, ­TESCO – pozn. red.). Vtedy začal tvoriť aj cyklus fotografií pod názvom Park. Vo voľnom čase občas chodieval do blízkeho mestského parku, ktorý sa vtedy volal Sedláčkov.
„Stretával som tam ľudí, ktorí si tam len tak prišli oddýchnuť počas práce alebo po práci, študentov, ktorí trávili svoj čas so svojimi rovesníkmi. Niektorých ľudí som fotografoval nepozorovane, ukradomky, s inými som sa púšťal do debaty a pritom fotografoval. Ľudia sa tomu nebránili, nemali námietky, ba naopak, boli radi, že niekto má o ich životný príbeh záu­jem. Takto vznikla zaujímavá mozaika, hraničiaca až so sociologickým pohľadom na rôznorodý život v mestskom parku.
   V súčasnej dobe park zmenil svoj charakter. Stromy sa preriedili, lavičky sú iné a napokon aj ľudia, ktorí na nich odpočívajú, sú iní. Z dnešného pohľadu som si predsavzal nadviazať na ten skoro už 40 rokov starý projekt o ľuďoch v parku a dať tieto fotografie do vzájomného porovnania v jednom ucelenom projekte výstavy.
   Ľudí znova fotografujem v súčasnom parku od r. 2013 a mienim v tom pokračovať, i keď za tie posledné roky sa toho veľa zmenilo. Ľudia už nie sú takí priateľskí ako kedysi. Fotografovanie akože ukradomky je skoro nemožné, ak fotograf nechce prísť do konfliktu. Zmenili sa aj sociálne vrstvy ľudí. Prevažujú mladí, ktorí tu randia alebo len tak si šantia, študenti, ktorí tu zvyknú oslavovať záver školského roka. Ale asi taký je súčasný život. Bez prikrášľovania, bez zbytočných strojených póz…,“ vyjadril sa Vlado Bača, fotograf.

Ľudia v parku v minulosti.

Smiešna zmrzlina v súčasnosti.

ZANECHAŤ ODPOVEĎ