Ježiško, pomôž!

0
971
Žilinský Kuriér - posol dobrých správ

Žilinský Kuriér 4/2016

   Len pár dní nás delí od sviatkov pokoja a mieru, lásky a porozumenia, hojnosti a prajnosti, verím, že aj človečiny a žičlivosti. Ľudia na Slovensku nezomierajú od hladu či smädu, aj keď mnohí žijú na hranici chudoby a na Vianoce budú večerať samotu a zapíjať ju žiaľom. Komu ešte srdce celkom neskamenelo, určite si spomenie aj na sociálne odkázaných, najmä ak sú nimi jeho rodičia či rodiny s malými deťmi, osamelé matky, ale aj starší ľudia s mizernými dôchodkami, ktorých potomkovia zabudli na Božie prikázanie – ctiť si matku svoju i svojho otca.
   Hovorí sa, že mladosť môže človek prežiť aj bez peňazí, ale starobu nie. Niektorým starkým zhltnú takmer celý dôchodok lieky, iným dié­ty pri cukrovke, ani bývanie a kúrenie nie sú zadarmo. No našich dedov a babičky nezabíja nedostatok potravy, ale nedostatok citu a samota. Ešte stále majú v sebe lásku, ale, žiaľ, často už o ňu nikto nestojí. Majú v sebe aj životnú múdrosť, ktorú nemajú komu odovzdať. Majú aj svoju históriu, ale nemajú ju komu porozprávať, pretože ich už nikto nepočúva. Pritom nás chránili, starali sa o nás, obetovali sa nám, smiali sa s nami a s nami aj plakali.

Bez našich starkých by nebolo nič. Neboli by sme ani my.

   Dnes si zapália sviečku, ak budú vládať, uvaria si v studenej izbe skromnú večeru, pomodlia sa k Bohu a budú ho prosiť, aby bdel nad našimi krokmi. Mnohým kvapne horká slza na fotografie vnúčat, ktoré už možno za života neuvidia, ba ani nepohladkajú po hlavičke, pretože krv ich krvi, ich synovia a dcéry ich odvrhli, zapudili a potrestali najkrutejším spôsobom – odsúdením na samotu a čakanie na smrť. Ale čo by bolo bez nich? Vráťme im úctu a vážnosť, rešpekt a vďaku, pretože bez našich starkých by nebolo nič. Neboli by sme ani my.
   Ak ma jedného dňa uvidíš starého, píše otec synovi, ak sa zašpiním pri jedení a nebudem sa vedieť obliecť, maj so mnou trpezlivosť, spomeň si, ako som ťa to kedysi učil ja. Keď budem stále opakovať to isté, neprerušuj ma, spomeň si, ako som ti musel každý večer rozprávať tú istú rozprávku. Keď sa nebudem chcieť umyť, nezahanbuj ma, spomeň si, koľko dôvodov som musel mať, aby som dostal do kúpeľne teba. Keď moje unavené nohy budú robiť moje kroky stále ťažšími, príď mi naproti a podaj mi ruku – tak, ako som to robil ja tebe, keď si skúšal prvé kroky. Pomôž mi dokončiť moju cestu životom s láskou a pokojom. Dám ti zato môj úsmev a nekonečnú lásku ako doteraz.
   Žiaľ, mnohé prosby osta­nú nevyslyšané, mnohé listy neprečítané. Mnohí z nás zosuroveli, zabudli, že aký osud pripravia rodi­čom, taký stretne v starobe aj ich. Ježiško, pomôž jed­ným i druhým. Vráť nám to, čo robí človeka človekom, vráť nám ľudskosť. Šťastné a veselé!


Mgr. Branislav Delinčák,
poslanec mestského zastupiteľstva v Žiline

ZANECHAŤ ODPOVEĎ