Žilinská nemocnica nie je pýchou mesta

0
1190
Pohybovať a orientovať sa v areáli nemocnice nie je ľahké.

Ľudia si za služby platia, ale dostávajú za to málo

„Boli časy, boli, ale sa minuli. Keď nemocnici šéfoval MUDr. Augustín, bol tu poriadok, čisto, vládla tu disciplína, proste nemocnica patrila medzi najlepšie zariadenia svojho druhu na Slovensku,“ hovorí lekárska dôchodkyňa, ktorej meno darujem. Aj dnes je nemocnica slávna – ukázala národu, že žilinskí lekári (našťastie to neskúšal nik iný) môžu opustiť svojich klientov – platiacich pacientov na lôžku a ponechať ich svojmu osudu. Ako rukojemníkov pri vydieraní zamestnávateľa a zvyšovaní svojich platov.

   Dnes, okrem tých platov, tu niet čo obdivovať. Areál nemocnice, údajne fakultnej, pôsobí ako frontový lazaret. Po bombardovaní. Cesty a chodníky, ktoré toho času látajú robotníci, sú v žalostnom stave. Samá jama, samé kaluže, praskliny, proste socialistický asfalt doslúžil a kapitalistický ešte nedorazil. Do prvého snehu opravy ­neukončia, a tak čaká pacientov brodenie sa v blate, chodenie po tráve, preskakovanie obrubníkov, proste akrobacia. Aj s barlami, či nebodaj na invalidnom vozíku. Pre chorých je návšteva nemocnice nočnou morou, a to nielen kvôli cestám a chodníkom. Zo stien budov opadávajú celé kusy omietky a obkladov, ktoré môžu ľudí aj ­nepekne poraniť, okná sú špinavé, visia na nich zaprášené, možno aj päťdesiat rokov staré žalúzie a roky neumytá špina.
   Pacient Dušan Š. z Turzovky sa vybral do nemocnice na magnetickú rezonanciu. A bol to podľa neho zážitok blízky hororu. „Dve hodiny som strávil hľadaním miesta na parkovanie a potom na nájdenie ambulancie,“ hovorí. „Boleli ma nohy, no nebolo si kde sadnúť. Lavičiek buď nebolo nikde alebo to, čo bolo, boli len nepoužiteľné ruiny,“ dodal. Je to pravda. V areáli, ale aj vo vnútri nemocnice okrem vstupnej tabule chýba akýkoľvek jednotný a prehľadný informačný systém. Tabuľky dvoch pracovísk sú pribité na strome a pridrôtované na hrdzavom kandelábri. Pritom ide o smeť oproti osobným nákladom nemocnice, možno desaťtisícinu tejto sumy. Ale prio­ritou nie je pacient, jeho pohodlie a spokojnosť, prioritou sú platy a many, many, many (peniaze, peniaze, peniaze).
   Človek má chvíľami pocit, že nemocnicu nepostavili za peniaze daňových poplatníkov, teda pacientov, pre ľudí, ale za peniaze doktorov pre doktorov. Chátrajúci areál ostro kontrastuje s hypermodernými budovami nalepenými na nemocnicu z každej strany. Súkromné prekvitá, štátne chátra a zdá sa, že oboje aj tak zaplatil a stále platí ten istý pacient. Nie je tajomstvom, že ­nejeden doktor nemocnice popri ­nemocničnom plate má svoju živnosť, ktorá vynáša oveľa viac ako štátna almužna. Nemocnica takýto postup toleruje, a aj preto je v takom stave, v akom je.

Chátrajúci areál ostro kontrastuje s hypermodernými budovami nalepenými na nemocnicu z každej strany. Súkromné prekvitá, štátne chátra a zdá sa, že oboje aj tak zaplatil a stále platí ten istý pacient.

   Zdá sa, že sa lepšie podniká popri zamestnaní ako na „vlastné triko“ a zodpovednosť. Je to bezpečnejšie a istejšie, no a aj výnosnejšie. Dá sa to však aj inak, férovejšie a zodpovednejšie, tak, ako to urobili dnes už exprimári očného oddelenia MUDr. František Veselý, ktorý ­odišiel do Bratislavy, kde robí špičkovú robotu a chodia za ním pacienti z celého Slovenska, a krčného oddelenia MUDr. Peter Mazúr, ktorý má vlastnú prax v Žiline na Bôriku a chodia za ním ľudia z celého kraja. Z nemocnice neodišli len títo dvaja. Opustili ju mnohí ďalší, ktorí sa nemohli pozerať na jej drancovanie a „kvalifikované riadenie“. Neodišli len odborníci, ale aj „zlaté sliepky“, z ktorých nemocnica mohla mať slušný príjem, ­napríklad pracovisko klinickej biochémie.
   Náš čitateľ 47‑ročný Robert Hrdina nám napísal, že v Žiline eviduje dva podobné anachronizmy – chátrajúcu športovú halu na Bôriku a železničnú stanicu, kde to vyzerá ako na Ukrajine. Na nemocnicu zabudol. Hala je súkromná, stanica štátna a nemocnica tiež. Všetky však otravujú život desaťtisícom ľudí, nielen zo Žiliny, ale aj z Kysúc, Oravy a okolia. Ľudia sa právom pýtajú – dokedy ešte? Veď v prípade nemocnice ide doslova o život. Tu sa rozhoduje, či človek bude živý, či bude kalika alebo mŕtvola. Priznám sa, že na túto otázku nepoznám odpoveď, ale prihováram sa za to, aby vznikla občianska iniciatíva – za záchranu nemocnice, za záchranu života – ktorá by dozerala, ako si štát plní svoju ústavnú povinnosť – ochranu života a zdravia svojich občanov. Aj v nemocnici sú stovky ľudí, ktorí poctivo pracujú a nie je im osud pacientov ľahostajný. Keby cítili našu podporu, určite by sa im lepšie dýchalo a veci by sa možno pohli správnym smerom.


Mgr. Branislav Delinčák, poslanec MZ v Žiline
Foto: J. Solčanský

ZDIEĽAŤ
Predchádzajúci článokČo nás čaká?
Ďalší článokKrátke správy

ZANECHAŤ ODPOVEĎ