Ľuďom nie je život v meste ľahostajný

0
1934
Budova je mnohým Žilinčanom známa najmä svojou tanečnou sálou. Foto: Jozef Feiler, zdroj: http://zilina-gallery.sk

Nie sme všetci zlodeji

Už prvé číslo Žilinského kuriéra si našlo vďačných čitateľov. Ľudia ďakujú za úvodník Dobrý posol, ale najmä za nádej, že veci sa nielen majú, ale aj dajú riešiť. Preto si dovolím jednak zverejniť ohlasy čitateľov, poďakovať sa im za ne a pokúsiť sa spolu s vami hľadať cestu nápravy neduhov, ktoré nám otravujú život a bez ktorých by sme sa spokojne zaobišli.

   Žilinčanka Maja Zagatová nám napísala toto:
   „So záujmom som začala čítať Vaše prvé číslo Žilinského KURIÉRA a neodložila som ho až po str. 10/11. Doteraz som nikdy nepísala do médií, ale teraz som sa odhodlala, lebo pán Štefan Debnár, Váš šéfredaktor, je podľa môjho názoru Pán novinár a to, čo napísal v úvodníku Dobrý posol, je naprostá pravda. Už ani nečítam tie žilinské plátky, a najmä Večerník, kde si pán Filek konštruuje také nepravdy, že to slušného človeka musí naštvať. Dúfam, že sa Žilina konečne dožije objektívneho spravodajstva zo života mesta a jeho obyvateľov a konečne raz zverejní aj „hriechy“ primátorov Slotu a Harmana, ktorí rozpredali čo mohli za pár groší oficiálne, ale koľko dostali do vlastného vrecka, to sa nikdy nedozvieme. A zaujímalo by iste nielen mňa, ale mnohých občanov mesta, koľko poslancov sedí v mestskom zastupiteľstve, ktorí hlasovali za Slotove a Harmanove návrhy a teraz broja proti terajšiemu primátorovi. Jedným z nich je aj Ľuboš Plešinger, ktorý „dostal“ od Slotu Závodný klub Pozemných stavieb na Hálkovej ul. za „babku“ a teraz je opäť v mestskom zastupiteľstve? No to sú len moje nápady, možno realizácia ani nebude možná. Držím palce pánu Debnárovi a želám mu okrem zdravia aj veľa dobrých ľudí okolo seba a dobrej pohody. S úctou Maja Zagatová, bývalá učiteľka tanca v Dome odborov.“
   Neveril som, že trafíme do čierneho hneď na prvý raz. Som pani Zagatovej vďačný za odvahu napísať nám, pretože nemálo ľudí radšej vopchá zadok do kúta, zavrie „hubu“, ako sa hovorí, a do ničoho sa, pre istotu, nemieša. Títo ľudia mi pripomínajú žabu vloženú do studenej vody, ktorú pomaly zohrievajú, až kým ju neuvaria. A žaba si to ani nevšimne, ne­bráni sa smrti, pretože zmena nie je rýchla a badateľná, je postupná, ale smrteľná.
   Tak akosi podobne je to aj s nami. Aj nás puncovaní zlodeji pomaly oberajú o výdobytky revolučných udalostí z roku 1989, rehocú sa nám do tváre a nehanebne sa pýšia nakradnutým majetkom, neraz v hodnote stámiliónov eur. Vraj sa k nim dostali celoživotnou statočnou prácou.
   Matematika nepustí – sto miliónov deleno mesačný plat 1000 eur rovná sa 8333 rokov!!! Tí, čo majú majetok za viac ako sto miliónov, by museli „poctivo pracovať“ možno aj päťdesiattisíc rokov. No a ktorýže oligarcha má osemtisíc rokov či päť­desiattisíc rokov? Ani jeden!
   Viem, že mnohí z vás, a pani Zagatová, ste frustrovaní z postupu orgánov činných v trestnom konaní. Mnohí z vás považujú políciu, prokuratúru i súdy za slúžku mocných, ktorí naháňajú a prísne trestajú „chudobu“, ale „veľké ryby“ im unikajú. Nemálo je aj takých, ktorí sú presvedčení, že Slovensko už nie je právnym štátom, ale štátom, kde nitky ťahajú mafiáni a politici tancujú podľa toho, ako im pískajú. Neviem posúdiť, kto a či má pravdu. Nádejám sa, že ešte stále máme kúštik demokracie, ktorá zaručuje aspoň to, aby si človek mohol slobodne a beztrestne povedať vlastný názor. A že ho za vyslovenie tohto názoru nikto nezavrie, ako zatvárali komunisti nositeľov nepohodlných názorov, do Jáchymovských uránových baní.
   Je pravda, že národ, ktorý sa nepoučí zo svojej histórie, je odsúdený prežiť ju znova. Nie som si istý, ako by sme prežívali diktatúru mafie, ale som si istý, že by sa to, najmä mladým ľuďom, nepáčilo. Preto súhlasím s pani Zagatovou, že by sme si mali upratať históriu a pozrieť sa aj na éru „primátorovania“ Emila Lacka, Jána Slotu, Ivana Harmana i Igora Chomu. Aj všetkých poslancov, ktorí nám sľúbili, že budú moc využívať a nie zneužívať. Osobne budem vďačný, ak sa do éry našich aj komunálnych politikov vnesie jasno a  budú vďační aj naši čitatelia.
   Nenechajme sa uvariť ako tá žaba. Slovensko je naša domovina a ak nie my, tak sa nám o ňu nikto nepostará. Zlodejov, aj tých v , je len pár. Nás sú milióny, v Žiline desaťtisíce. Napísal nám aj pán A. Višný z občianskeho združenia FACTA NON VERBA: „S potešením som si prečítal váš úvodník v Žilinskom Kuriérovi. Naplnil nás nádejou…“. Nedajme si teda vziať aspoň tú nádej. A bojujme.


Mgr. Štefan Debnár, šéfredaktor

ZANECHAŤ ODPOVEĎ